Pohľad na Petrohrad

Cestou na metro stále prejdem okolo kvetinárstva, ktoré je otvorené do dosť neskorých hodín, v porovnaní s bežným slovenským. Hlavným dôvodom je, že pracujúci ľudia môžu obšťastniť svoje ženské polovičky aj keď končia neskoro v práci. A podľa toho čo som videla, tak aj robia. Petrohrad je veľkomesto, a preto je mnoho obchodov otvorených nonstop. Rovnako ako aj bary a krčmičky. Podobne ako aj na Slovensku, aj tu nájdete na sídliskách mnoho bystier, barov či večierok. Pri príležitosti ukončenia nášho štúdijného pobytu sme zavítali do lokálneho baru-SPB (tento názov sa mi nepodarilo celkom rozlúštiť, ale pravdepodobne to bude St. Peterburg Bar, keďže skratka SP sa bežne používa ako Petrohrad). Keďže žiadne soft drinky nemali, neostávalo mi nič iné ako napokon ochutnať kvas. Je to tradičný ruský nápoj, ktroý vzniká kvasením čierneho chleba. Chuť je trochu horkastá a tri deci stojí tak približne 50 rubľov. V tomto prípade to bol aj najlacnejší drink v menu, a keďže im došli zásoby akýchkoľvek nealko nápojov, na výber mi toho veľa neostalo. Okrem toho, ak pijete s Rusmi je dosť neslušné si nedať s nimi vodku alebo pivo. Priateľnou alternatívou je však kvas. Čo sa týka vodky a jej hostórie, hovorí sa, že princ Vladimír si vybral kresťanstvo namiesto islamu, aby sa vyhol zákazu pitia alkoholu, ktoré islam zakazuje. Aj takto teda vzniká história.
Dnes som mala poslednú hodinu ruštinu. Namiesto gramatiky som preferovala si ešte niečo dozvedieť o Rusoch a ich živote. Najjednoducchšie je pre Rusov cestovať cez Fínsko, pretože pri vybavovaní víz je to najmenej komplikované. Tam potom pobudnú pár dní a vydajú sa po Európe. Ak chcete riadiť v Rusku auto, a nie je vaše, musíte si vybaviť od majiteľa povolenie, aby ste keď vás milícia zastaví nemali problémy. Predpokladám, že toto opatrenie je zamerané proti podozreniam z krádeží. Rusko je bezpečné aj nebezpečné. V metre si treba dávať pozor, ako aj v noci. A čo sa týka milície, vzhľadom na jej skorumpovanosť sa spravodlivosť a bezpečnosť nedá odhadnúť. Napriek tomu sa v meste cítim bezpečne.

Jazykové omyly

Ruština sa slovenčine dosť podobá. Či už gramatickou štruktúrou ako aj slovnou zásobou. Mnoho slov, má však iný význam ako by sa mohlo zdať, a vtedy nastáva ten moment vtipných významov. Na dnešnej hodine som sa napríklad stretla som slovo ,,morjak". V cvičení bolo potrebné doplniť, či morjak lieta, pláva, behá etc. Tak som tam teda doplnila, že lieta. Význam tohoto slova však nie je vták, ale námorník. A tak ma úsmev mojej učiteľky Nataše neminul. Je skutočne mnoho nesprávnych analógií. Napríklad ,,brak" okrem svojho prvého významu brak, nepodarok, znamená aj manželstvo. Slovo vražda v ruštine ešte neznamená to čo u nás, aj keď to k vražde môže viesť-nepriateľstvo. A ak vám niekto povie, že voniate, radšej zabočte do najbližšej parfumérie, pretože, ako aj v angličtine (smell good, smell bad) toto slovo má negatívny význam. Ak by ste na niekho zakričali: zachráň si svoj život, asi by sa sklonil a pozrel na vás, čo nie je v poriadku s jeho bruchom.
Ruština je podľa mňa ľubozvučný jazyk. Kopec mäkkých hlások v kombinácii s rôznymi spoluháskami a pekná kolísavá melódia často pripomína aj polštinu. (čo samozrejme nie je prekvapivé)
Rusi majú dlhé mená. A to preto, že to stredné meno je otčestvo, teda meno získané a odvodené po otcovi, ako napríklad Katarína Alexandrovna. Teda vieme, že jej otec bol Alexander.Otčestvo sa používa najmä pri formálnejšom oslovení a vykaní. A mne osobne to evokuje predstavu oslovenia v cárskom paláci:).
S pozdravom Jana Pjotrovič

Metro

Eskalátor metra má neuveriteľých 110 metrov. Behať a sedieť po eskalátore je zakázané. Ak tak urobíte, ako sa podarilo aj nevedomky mne, teta na konci eskalátora na váas hodí škaredý pohľad. Pohľad na seba háďu aj cestujúci, ktorí na tých nekonečných schodoch nemajú čo robiť, a tak pozerajú ako na módnej prehliadke na protiidúcich. Naopak, keď nastúpia do metra okolosediacich či stojacich si už takmer nevšímajú. Bola som mnohokrát upozornená, aby som si dávala pozor na vreckových zlodejov, ale zatiaľ som tu v Rusku nespozorovala ešte žiadne trestný čin. (Asi preto, že sa v noci netúlam mestom...)
Stanice metra sú vybudované tak, aby v prípade nukleárnej vojny boli schopné ukryť Petrohradčanov. Dýchajú ešte minulým režimom, najmä svojou výzdobou na niektorých zastávkach, v štýle sovietskj hviezdy. Napriek tomu táto výzdoba skrášľuje interiéry metra.
Počas našej praktickej hodiny v meste, môj spolužiak Sebastien poznamenal a zároveň sa opýtal, prečo v meste ani v metre nevidno mnoho ľudí v oblekoch, ako je to napríklad v Londýne alebo Paríži. Odpovedala som mu, že podľa mňa bohatí (teda tí v oblekoch) sa určite nevozia metrom, keďže sa to nehodí k ich postaveniu. To následne potvrdila Nasťa, ktorá este dodala, že tu v centre mesta mužov v oblekoch ani veľmi neuvidíme, keďže biznis centrá sa nachádzajú trochu ďalej od centra.

Rusi sa neusmievajú

Pre bežného Angličana je Rusko neuveriteľne neusmievavá krajina. V Anglicku sa na vás usmievajú kdekoľvek a najmä ak ste zákazník. Je to súčasťou dobrého ,,customer service". Pre Slováka, nie sú nepríjemné predavačky a neochotní pracovníci až tak prekvapujúci či neobvyklí. Niekedy to hraničí až s drzosťou. Ale samozrejme netreba hádzať všetkých do jedného vreca. Prečo sa teda Rusi neusmievajú? Už v školských laviaciach im totiž hovoria, že sa nemajú usmievať, ale učiť sa. Najprv práca, potom zábava. Taktiež je celkom prirodzené neusmievať sa na cudzích ľudí. Treťou príčinou je smiech bez príčiny. Ten je totiž považovaný za znak ,,duračiny"-teda hlúposti.
V kaviarniach, obchodoch sa teda neusmievajú ani predavači ani zákazníci. Zväčša teda vidíte chladné tváre, často pôsobiace unudene. Ak sa aj na nás usmejú, tak je to zväčša preto, že zistia že sme cudzinci a v pomykove sa snažia čosi povedať po anglicky.

Ako mi moja učiteľka Nataša povedala, ak sa na niekho na ulici usmejete, pravdepodobne si bude myslieť, že sa poznáte.
Otázku ,,neusmievavosti" vníma môj britský spolubývajúci trochu prekvapivo. Páči sa mu to. Zdá sa mu, že ľudia sa nepretvarujú a ak sa aj usmejú vie, že to nie je umelo a má to príčinu.
Cudzinci často vnímajú, že Rusi majú ťažký život, či po tej ekonomickej alebo politickej stránke. Preto vraj ani nemajú toľko dôvodov usmievať sa alebo bozkávať sa, ako je to napríklad zvykom vo Francúzsku. Tu v Petrohrade by sa to hádam dalo pripísať aj chladnej klíme. Keďže na juhu sú väčšinou temperamentnejší a usmievavejší. V každom prípade si myslím, že po paá pohárikoch vodky sa ľudia usmievajú aj na Sibíri...

Balet

Prvý ruský balet na vlastné oči. No samozrejme, že som si to nenechala ujsť. Labutie jazero sa stalo mojím večerným programom. Príjemný interiér divadla, plno čínskych turistov a určite umelecký zážitok. Petrohrad je určite mesto kultúry. Lístky na akékoľvek kultúrne podujatie si môžete zakúpiť v teatralnej kase. Musím sa priznať, že sa v cenách baletu či divadla na Slovensku už veľmi nevyznám, no v porovnaní napríklad s Anglickom (minimum 20 libier za predstavenie, nehovoriac o balete etc.) je cena do 400 rubľov viac ako priateľná. (No slovenská stránka sa u mňa asi nezaprie, ešte aj umelecký zážitok prerátavam na peniaze.) Treba však dodať, že sme boli v komornejšom (v porovnaní s tými honosými a rusko-veľkými divadlami) divadle, porovnateľné napríklad asi tak s divadlom v Košiciach. Cena lístka na balet v Marínskom divadle by sa vyšplhala určite na vyššie priečky a to najmä teraz v septembri, na začiatku divadelnej sezóny.
Petrohradčania sa zaujímajú čo sa deje v meste- všetky sociálne kategórie spoločnosti. A je ,,ulahodené" svojou ponukou všetkým štýlom a požiadavkám. Od rocku až po operu.

Týždeň 2

Dnes sme si s mojím spolužiakom Sebastianom zašli do ortodoxného kostola, aby sme zistili ako prebieha bežná omša v centre mesta. Zakryla som si hlavu šatkou a vkročili sme dnu. Bolo to dosť zvláštne, pretože necítila som sa veľmi ako účastník omše. Skôr iba nestranný pozorovateľ. Kňaz vždy zmizol za ikony na niekoľko minút pričom ho bolo počuť iba niekedy spievať. Takmer celý čas tam spieval zbor, zložený z mužov ako aj žien. Ten vyzeral aj trochu znudene, keď som spozorovala vpredu stojaceho speváka ako si popri speve robí manikúru. Pár zväčša babiek stálo pred ikonami (stoličky tam neboli) a veľmi frekventovane sa žehnali a ukláňali. Naša sprievodkyňa nám povedala, že tu v Petrohrade tie omše nie sú brané až tak striktne.

Jednou z pamiatok, ktoré si rozhodne netreba nechať újsť, a myslím si, že asi sa ani nedá, je Zimný palác alebo Ermitáž. Niečo ako ruský Louvre je dostatočne veľký, aby ste si na neho vyhradili päť hodín. Holandské, flámske, francúzske, britské ale aj staroveké umenie a interiéry paláaca cárskej rodiny určite dokážu zaujať. V každej miestnosti sedí jedna bábuška, pravdepodobne už v dôchodku a podozrivo si premeriava turistov. Po orientačnej otázke, ktorú som položila bábuške, sa mi odpoveď vrátila aj s arómov... Áno, áno opäť vodka. Aj keď o desiatej ráno:)V každom prípade, permanentné ale aj nové expozície prilákala dostatočne veľa turistov aby sme si na lístky počkali asi tak 45 minút. Našťastie študentské lístky sú zadarmo, a tak som ušetrila 350 rubľov. (Čo nie je asi až taká strašná suma za múzeum, ale študentské vrecko má deravé dno...)

Víkend

Tento víkend mi poodkryl históriu blokáže mesta Petrohrad. Návšteva Memoriálu blokády bola určite jedna z tých, ktoré vás prinuútia zamyslieť sa trochu nad životom. Ako napríklad návšteva Osvienčimu. 900 dní v izolácii, obmedzenie jedla, povinné vysťahovanie a často nemožný návrat späť do mesta. Generácia ľudí ktorí toto obdobie prežili sú v spoločnosti rešpektovaní, prezradila Nasťa. Počet obyvateľstvo sa znížil z troch miliónov na 800 000. Niektorí sa vysťahovali, niektorí zahynuli. Od hladu, či zimy. Dôležitá bola vtedy najmä ruská agitácia, aby ľudia verili, že dokážu prežiť toto obdobie. Letáky, noviny totiž prichádzali aj z nemeckej strany a v tomto ťažkom čase si pesimistické nemecké správy spĺňali svoju úlohu...Denný prísun chleba na osobu bol 125 gramov, pre tých čo pracovali pre armádu, vojsko to bolo ak sa nemýlim 225 gramov. V továrňach pracovali ženy, deti a starí ľudia. Tak ako mi to kedysi stará mama o nich rozprávala. Tí ľudia často ani nevedeli čo vyrábajú a továrne alebo manufaktúry boli len označované číslom. Život bol ťažký a nik sa nepozastavoval nad tým čo vie alebo môže robiť. Jednoducho musel. Mnoho z týchto vecí mi moja babka hovorila, no človek neuverí, alebo skôr si to neuvedomí až kým to sám neuvidí.

Koniec týždňa

Prvý týžden zbehol ako voda. Najmä preto, že ak nie sme v meste, sme na hodine, ak nie sme na hodine alebo na exkurzii, tak sa učíme na izbe alebo sa ideme celé skupina najesť niekam do neďalekej reštaurácie. Dnes som absolvovala 6 hodinový maratón ruštiny (jedna hodina má 45 minút). Pomali tvorím prvé vety, ale stále tomu chýba to najhlavnejšie - slovná zásoba. Verím, že budúci týždeň to pojde lepšie. Takýto intenzívny kurz ma aspoň trochu naštartuje do nového školského roka, keďže je začiatkom septembra a po takmer troch mesiacoch prázdnin, je to ideálny spôsob rozhýbania mozgu.
Počas návšetvy ortodoxného kostola, sme sa zúčastnili svadby. Ľudia vraj nie sú zvyknutí brať sa v kostoloch, čo je samozrejme spôsobené sovietskym ateizmom, ale uzavretie manželstva v kostole sa stáva to viac a viac populárne. Nevesta v bielom, ženích v čiernom, v ničom sa nelišiaci od slovenskej svadby (až na šatky na hlavách žien). ,, Mladomanželia sú príliš mladí," okomentovala naša sprievodkyňa Nasťa. Ako aj inde vo svete aj tu sa stáva zvykom, že sa ľudia berú v neskoršom veku, keď sú finančne zabezpečení. Ruská svadba zvyčajne trvá aj niekoľko dní, keďže to má byť významný moment v živote oboch ľudí.

Petrohradské mosty

Jednou z praktických informácií pre zábavychtivých turistov, ale aj domácich je časový harmonogram dvíhania mostov. Pretože takáto nevedomosť by mohla spôsobiť, že uviaznete na noc, alebo minimálne na pár hodín v určitej časti mesta. Metro ak sa nemýlim prestáva fungovať po polnoci. To znamená, že na noc v Petrohrade treba by radšej pripravený. Každý most má svoje vlastné otváracie hodiny. Napríklad: most Alexandra Nevskego: má od 2:20-5:10 uzavretý prechod. Iné, ako Volodarskij, umožnuje prechod na určitý čas a potom je znova uzavretý: 2:00-3:45 a hneď nato uzavretý od 4:15 do 5:45.
Čo sa týka taxíkov, bolo nám odporúčane poúžívať len čísla vypísané na informačnom letáku, ktorý nám náš holandský koordinátor Bart zaslal. Dôvodom je bezpečnosť, keďže je tu veľká pravdepodobnosť okradnutia alebo iných hrozieb taxikármi najmä z bývalých štátov Sovietskeho zväzu.

Kultúrne rozdiely

Každý z našej skupiny intenzívneho kurzu ruštiny pochádza z inej krajiny: Holandsko, Anglicko, Belgicko, Francúzsko, Nemecko a ja jediná zo slovanského prostredia-Slovenska. Je preto zaujímavé pozorovať a porovnávať čo si každý z nich myslí a ako vníma rusov a ruské prostredie. Holanďania napríklad nie sú zvyknutí na vyzúvanie sa v byte. Francúz nie je až tak veľký fanúšik vodky, a radšej si dá víno. Belgičanovi sa zdá, že vzhľadom na lokalitu nášho bývania-teda sídlisko, je to tu pomerne bezpečné a ako cudzinec sa tu cítí bezpečne. Ako sám vravel, v ,,suburb" Bruselu by sa cudzinec asi nešiel večer sám prejsť. Všetci sme sa zhodli, že ľudia sa tu veľmi neusmievajú. A keď tak uvažujem, neviem ako je na tom Slovensko s usmievaním, kedže som považovaná za tú usmievavú Slovenku (údajne preto, že už tri roky nežijem na Slovensku). Napriek tomu musím povedať, že aj keď sa zamestanec na zákazníka ,,necerí", to neznamená, že svoju prácu nevykonáva dobre.
Neviem však či svoju prácu vykonáva tak dobre ,,milícia"-polícia, ktorá je tu ale aj vo svete známa svojou skorumpovanosťou. Kvôli nízkym platom prijímajú úplatky. Je to dokonca tak bežné, že majú na to neoficiálny sadzobník. Napríklad, ak vás prichytia vykonávať malú potrebu na verejnosti, bude vás to stáť 500 rubľov. A ak ste cudzinec a vytiahnete na policajta 2000 rubľov v nevedomí miestnych zvykov, policajt vám vydá- koľká čestnosť...:)
Okrem toho sme postrehli, že Petrohradčania sú celkom poriadny čo sa týka odpadu. Nehádžu špaky ani nič na zem, všetko ide do koša. Na druhej strane nie sú príliš ekologickí, pretože delenie alebo recyklácia sa to veľmi neprektizuje.
Príjemný rozhovor spojený s lúštením menu v čínskej reštaurácii je vždy príjemný. Človek sa vždy dozvie niečo nové.

Medzi ľuďmi

Sociálna etiketa je vždy zaujímavá. Čo sa patrí, a čo nie sa treba naučiť ak nechcete na druhý pohľad (lebo aj tak je to väčšinou jasné na prvý) vyzerať ako turista. V Rusku je považované za neslušné kričať na niekoho na ulici, takže asi nebudete počuť hlasné pozdravy a výkriky, ako napríklad v Holandsku. Ľudia sa na verejnosti v princípe správajú tichšie, dokonca až tak ticho, že od svojich susedov v paneláku neočakávajte ani odpoveď na pozdrav, a to ani keď ste zavretý vo výťahu. Je tu taktiež zvykom, že napríklad na pošte, prichádzajúci zákazník sa stále opýta, kto je posledný. Mohli by ste si povedať, veď je to normálne, ale v krajinách ako Slovensko, by som skôr povedala, že to funguje systémom zapamätať si všetkých ľudí, ktorí su predo mnou a potom len striehnuť či ma niekto nepredbehne. Samozrejme v metre platia iné pravidlá. Každý sa predbieha najmä ku schodom, pretože cesta eskalátorom trvá dosť dlho, keďže metro je vybudované dosť hlboko kvôli močaristému charaktere pôdy.

V Petrohrade, v časti kde bývam ja, sú samé paneláky. Takmer každý je iný- farebne i štýlovo, no aj napriek tomu mám pocit, že by tu nebolo až tak ťažké stratiť. Susedia sa nepoznajú, ako vo väčšine betónových žungiel a čo mi ešte Nasťa prezradila je, že je možné si v byte alebo dome kúpiť aj jednu izbu. Nie prenajať, ale aj kúpiť. A tá cena sa môže pohybovať okolo 20 000 rubľov, čo je na tieto pomery nie malá suma.

Kurz ruského jazyka prebieha celkom príjemne. Vďaka podobnostiam k jazyku slovenskému, mi to celkom uľahčuje život. Aj napriek tomu, sa ešte z môjho prízvuku budú Rusi ešte dlho usmievať.:) Snaha o pretransformovanie akéhokoľvek neznámeho slovíčka ktoré neviem povedať po rusky, na slovenské, nie je vždy úspešné, no napriek tomu sú predpony, prípony či slovotvorný základ rovnaké. Jedno je však isté, nič sa nedá naraz: step by step...

Potulky kostolmi

Včera mi naša sprievodkýňa Nasťa oznámila, že si na dnešnú exkrziu nemám zabudbúť šatku. Preto som vedela, že dnes pojdeme navštíviť kostol-konkrétne ortodoxný, keďže v katolíckom to nie je tak striktne vyžadované. Mužské pokolenie si naopak musia čiapku dať dole. Dôvod je spätý s príbehom o starozákonnom Samsonovi, ktorý mal silu vo vlasoch. A keďže ženy majú vlasy zväčša dlhšie, majú energie dosť, preto si majú hlavu zakryť, naopak muži-krátkovlasí, si hlavu maju odkryť, aby energiu načerpali. A tak vraj vzniká nejaký ten balanc energie:) Neuveriteľnýmsa mi zdala návšteva nemeckého kostola, ktorý bol pod vplyvom marxistickej ideológie premenený z kostola na plaváreň (!!!) a teraz je opäť transformovaný na kostol, avšak na poschodí kostola sú stále lavičky, aké by ste našli v nie jednej telocvični či štadióne.

Po plavbe loďkou po meste, som sa unavená a vybitou batériou fotoaparátu vydala aj s mojou skupinou domov. Keďže sme mali už dosť nachodené v tento deň, vzalo sme si mikrobus. Aby som to upresnila mikrobusom myslím malú starú dodávku ktorej dvere si musíte otvoriť sami a z alístok platíte počas jazdy jednoducho posúvate 22 rubľov dopredu, až ku osobe sediacej xrbtom ku vodičovi, ktorý mu ich, kým on samozrejem šoféruje podáva. On samozrejme musí ešte počas jazdy vydávať. Tentokrát táto VIP funkcia podávateľa penazí pripadla mne, tak som sa vlastne stala hlavný vodičov parťák:).

Predpoveď počasia je viac ako pozitívna. A ako sami Rusi hovoria, veľmi neobvyklá na september. V Petrohrade je 20 stupňov, žiaden obláčik na oblohe a jednoducho ideálne počasie na objavovanie mesta.

Nepi vodu z vodovodu

Nikdy nepi vodu z vodovodu v Rusku, znela záverečná rada na konci mojej prvej hodiny intenzívneho kurzu ruského jazyka. S Natašou, príjemná a ochotná učiteľka odpovedať na čokoľvek, strávim pri stole nášho útulného bytíka ešte nejakých tých pár dní. Nikdy som si ani neuvedomila, aké pohodlné a praktické je mať vlastného doučovateľa. (Paradoxne najmä preto, že aj ja sama som pár detí už jazyk doučovala.) Hodiny prispôsobené takmer na mieru, a učiť sa presne to čo chcem a potrebujem. Asi sa to nazýva luxus:)

Neprší a tak je čas sa vydať do ulíc, a kedže v sebe nemôžem zaprieť ženskú stránku, zamierim si to aj do obchodov. Ako aj iné veľkomestá ani tu nechýbajú známe značky, ako napríklad Zara, či siete fastfoodov ako napríklad Subway. Ceny sú porovnateľné s cenami vo väčších slovenských mestách, aj keď určite nie všetok tovar. V obchode neďaleko nášho bytu som našla vodku za 50 rubľov, neviem po akom množstve sa z nej dá oslepnúť, ale predpokladám, že je to jedna z tých najlacnejších. Rusky sa ale tu v Petrohrade (pre konkretizáciu v centre...) vedia celkom dobre obliecť, samozrejme až na nejaké výnimky ktoré ten svoj sexi outfit preháňajú. Všetky sú upravené, a pravdupovediac neviem ako to robia v takomto počasí.

Čo sa týka prepravy po Petrohrade, najzaťaženejšie je pravdepodobne metro. Cena lístka, teda tej kovovej mince, ktorú vhadzujete do prístroja je 20 rubľov za kus, pričom je platný na ktorúkoľvek zastávku metra, bez akýchkoľvek pásiem. Žiadni kontrolóri, iba pri vhadzovaní mincí, a potom nekonečné schody s veľkým spádom. Myslím si, že to majú dobre vymyslené: lístky su kovové, teda používateľne znova a znova, žiaden papier a žiaden neporiadok vo vrecku.

Prvý raz v Rusku

Človek počul o Rusku čokoľvek, z médií, z rozprávania starého otca alebo občas aj od nejakého ruského turistu hovoriaceho po anglicky. Hovorí sa o nej, že je to krajina kontrastov, bez strednej sociálnej triedy. Známa svojou históriou, ktorá ju tak trochu aj prenasleduje, ako aj každú inú krajinu. Ja som sa preto rozhodla ju navštíviť, trochu preskúmať, a samozrejme využiť najlepší spôsob výučby jazyka-teda priamo v ,,teréne". Petrohrad sa stal mojím domovom na dva týždne.

So slovníkom, teplým oblečením a dáždnikom vo vaku som sa vybrala na cestu. Cesta vlakom spod Tatier do Bratislavy, z nej do Viedne, a na vytúžené lietadlo. Prostriedky na mojej kreditnej karte som venovala ruským aerolíniam a hneď po nastúpení do lietadla si ku mne prisadol pán s nápismi Ruska na každom kuse oblečenia a príjemne okolo seba šíril arómu vodky. Prestup v Moskve ma trochu znepokojil, keďže prestup medzi terminálmi sa mi chvíľku zdal trochu dlhý a trochu som sa obávala či smeruje tam kde by som chcela ísť ja. Po invázií taxikárov ponúkajúcich prevoz, ktorý je inak zadarmo som sa dostala k autobusu. Zaťiaľ čo vodič si pokojne vystúpil a s niekým sa zarozprával, ľudia začali rýchlo nahadzovať kufre do autobusu, akoby sa mal každú sekundu pohnúť a ešte rýchlejšie naskakovať do autobusu. V lietadle som si s pocitom, že už niet ruštine úniku, zobrala slovník a pustila sa do neho. Petrohrad sa blížil!