Tento víkend mi poodkryl históriu blokáže mesta Petrohrad. Návšteva Memoriálu blokády bola určite jedna z tých, ktoré vás prinuútia zamyslieť sa trochu nad životom. Ako napríklad návšteva Osvienčimu. 900 dní v izolácii, obmedzenie jedla, povinné vysťahovanie a často nemožný návrat späť do mesta. Generácia ľudí ktorí toto obdobie prežili sú v spoločnosti rešpektovaní, prezradila Nasťa. Počet obyvateľstvo sa znížil z troch miliónov na 800 000. Niektorí sa vysťahovali, niektorí zahynuli. Od hladu, či zimy. Dôležitá bola vtedy najmä ruská agitácia, aby ľudia verili, že dokážu prežiť toto obdobie. Letáky, noviny totiž prichádzali aj z nemeckej strany a v tomto ťažkom čase si pesimistické nemecké správy spĺňali svoju úlohu...Denný prísun chleba na osobu bol 125 gramov, pre tých čo pracovali pre armádu, vojsko to bolo ak sa nemýlim 225 gramov. V továrňach pracovali ženy, deti a starí ľudia. Tak ako mi to kedysi stará mama o nich rozprávala. Tí ľudia často ani nevedeli čo vyrábajú a továrne alebo manufaktúry boli len označované číslom. Život bol ťažký a nik sa nepozastavoval nad tým čo vie alebo môže robiť. Jednoducho musel. Mnoho z týchto vecí mi moja babka hovorila, no človek neuverí, alebo skôr si to neuvedomí až kým to sám neuvidí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára